reklama

O pisateľoch a čitateľoch

Jedna diskutérka v diskusii k môjmu predchádzajúcemu článku napísala, že nie je mojou čitateľkou. Vraj by ňou mohla byť, ale nebude a nechce byť. (Aby som bola spravodlivá, musím uviesť aj dôvod, prečo sa takto rozhodla: Prekážajú jej gramatické chyby v mojich textoch, ktoré si, podľa jej názoru, ako „spisovateľka“ nemôžem dovoliť.) Táto poznámka ma priviedla k úvahám o tom, či a prečo si ľudia, ktorí píšu, prajú, aby ich texty niekto čítal. Len dodávam, že autorka diskusného príspevku svoj príspevok o tom, ako moje texty nečíta, napísala po tom, ako jeden prečítala, veď ako by inak vedela, že sú v ňom gramatické chyby? Dajme tomu, že to bol môj posledný text, ktorému „dala šancu“, a nikdy viac žiadny iný neprečíta, ale aj tak.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)

Nakoľko chceme, aby naše texty čítali? Alebo,lepšie povedané, pre koho píšeme svoje texty? Kto ich má čítať? Na kom námzáleží, aby ich čítal, a u koho nám je to fuk? Existujú píšuci ľudia,ktorí tvrdia, že píšu sami pre seba a „čitateľ“ ich nezaujíma, „čitateľa“, teda„príjemcu“ v najširšom zmysle nepotrebujú, lebo im ide o kultivovanievlastného písania pre samých seba. Bolo by nezmyselné a na prvý pohľadneúprimné, keby som tvrdila, že mi je jedno, či moje texty niekto číta. Keby mito bolo jedno, nemala by som ambíciu ich kdekoľvek zverejňovať, a keďžetúto ambíciu očividne mám, musím priznať, že mi to nie je celkom fuk. Hocidôvody tejto ambície nedokážem celkom rozšifrovať, zamýšľam sa nad rolou„písania“ ako takého a „písania pre (čitateľa)“.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Písanie chápem ako výmenu informácie. Nie akovýmenu informácie o hlavných postavách, ale ako výmenu informáciev najširšom zmysle o sebe: O svojom pohľade na svet. Podobnýmspôsobom čítam: Čítanie chápem ako prijímanie informácie o tom, ako „tovidí“ autor. Podobne, ako informácie o sebe neposkytujem každému, anisvoje texty nepíšem „pre všetkých“. Možno je to protirečenie, lebo na prvý pohľadby stačilo rozmnožiť ich pre pár ľudí, ktorí ma poznajú, čo mi tiež očividne„nestačí“. Napriek tomu mám pocit, že píšem pre „skupinku ľudí“, pričomv žiadnom prípade nemám na mysli „skupinku“ v zmysle akejsi „elity“,ale „svoju skupinku“, o ktorej som vždy rada, ak sa rozšíri a staneväčšou, ale ostáva to „skupinka“.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Písanie je pre mňa ako posedeniev kaviarni. Často som v kaviarňach, v ktorých vysedávame,premýšľala nad tým, kto koho počúva, nakoľko sa počúvame. Ľudia tu veľarozprávajú, sedia spolu pri stole a každý niečo hovorí. Výpovede na sebanadväzujú len zdanlivo. Niekedy sa mi zdá, že všetci stojíme (sedíme) nadveľkou jamou a pľujeme do nej svoje „obsahy“, píšem „pľujeme“ namiesto„vraciame“ do nej svoje obsahy, len aby som bola slušnejšia, alev skutočnosti mám pred sebou obraz skôr vracania.

Je zaujímavé, ako nás teší, ako potrebujemeniečo „vyrozprávať“. Rozprávanie (niekomu) poskytuje pôžitok. Rozprávanie samoo sebe poskytuje pôžitok. Písanie je (pre mňa) iná forma rozprávania.Posedenie pri kaviarenskom stolíku. Tak, ako pri kaviarenskom stole sedím sosvojou „skupinkou“, ktorá je neveľká, píšem pre svoju „skupinku“, ktorá jeo niečo väčšia, ale tiež nie nekonečná. Stáva sa, že v kaviarni prídek stolu známy niekoho z tých, ktorí pri stole sedia, pre mňa neznámy,„cudzí“ človek, ktorému ponúkneme, aby si prisadol. Dovtedy cudzí človek sastane prijímateľom (aj) môjho rozprávania. A niekedy sa stane, že takto„náhodou“ nájdem niekoho, kto sa stane súčasťou mojej „skupinky“. Nie vždy,a skôr zriedka ako často. Ale vždy ma to poteší. Je príjemné, ak saskupinka rozšíri, ale vždy ostáva „skupinkou“. Nesedím pri stole s celýmnámestím, s celým mestom. Sedím s pár ľuďmi, so svojimi ľuďmi.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako som napísala, rozprávame (píšeme)a rozprávanie (písanie) je pôžitkom, hoci nie je jasné, či nása nakoľko nás niekto počúva (číta). Aj to, ak nás niekto počúva / číta, jepôžitok. Prvý krok je rozprávanie / písanie, druhý je počúvanie / čítanienašich výpovedí / našich textov, prijímanie našich „produktov“. Tieto pôžitkysú od seba v istom zmysle nezávislé.

A ešte niečo je dôležité: To, že maniekto počúva, nemusí byť príjemné vždy. Stáva sa, napríklad aj prikaviarenskom stole, že ten, kto si k nám prisadne, známy jednéhoz mojej „skupinky“, pre mňa cudzí, sa „neosvedčí“. Zjavne tomu, čohovorím, „nerozumie“, hoci „počúva“. Upozorňujem, že „porozumenie“ tu nechápemako intelektuálnu kvalitu, a ak hovorím, že niekto tomu, čo hovorím,„nerozumie“, nemyslím tým vôbec, že „nerozumie“, lebo mu na to nestačí rozum.„Nerozumie“, lebo naše svety sú natoľko odlišné, že sa míňame, naše slová, hociznejú rovnako, nemajú ten istý význam. Je iné nesúhlasiť a vzájomne sapresviedčať, a iné nerozumieť, keď nemá zmysel sa presviedčať, lebohovoríme rozdielnymi rečami. V tomto prípade môže byť počúvanie vyslovenenepríjemné. O to nepríjemnejšie, o čo intímnejšie sú témy,o ktorých hovoríme. Vtedy som radšej, ak len rozprávam, a nikto manepočúva. Takéto rozprávanie / počúvanie mi pripomenie ľudskú osamelosť,a som radšej, keď mi ju nikto nepripomína. Zdá sa mi, že rozprávame /píšeme s nádejou, že nájdeme ďalšieho poslucháča / čitateľa, ďalšiehočlena svojej „skupinky“. Skúšame, niekedy sa triafame, niekedy, väčšinou sa míňame.Sú ľudia, ktorí sa triafajú častejšie ako iní. Sú ľudia, ktorí majú väčšieskupinky ako iní. Ale vždy sú to, myslím, len skupinky. Je obrovský pôžitok, akmi niekto rozumie tak, ako ja hovorím / píšem. Je to zároveň skôr vzácnypôžitok. Všetky pôžitky sú ale vzácne. Ak je niečo časté, prestáva byťpôžitkom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Zdá sa mi, že súčasťou vývinu je prísť na to,že žijeme pre „skupinku“. Sú ľudia, napríklad objavitelia štruktúry DNA, ktorýpovedia / napíšu niečo, čo uhranie obrovskú skupinu ľudí. Skupina tých, ktoríčítajú Umberta Eca, je obrovská. Kdesi na začiatku, niekde v detstve, sičlovek myslí, že by mohol mať obrovskú skupinu. Postupne si však okolo sebavytvára skôr drobnú, úzku a pevnú skupinku, ktorá ho prijíma,a postupne mu to začína stačiť. Opakujem, že je vždy príjemné, ak saskupinka o niekoho rozšíri, a v podstate sa o jejrozširovanie snažíme, skúšame, niekedy úspešne, inokedy neúspešne. Ale vieme,že skupinka ostáva skupinkou. V tomto zmysle som rada, ak ste súčasťoumojej skupinky. Ak nie, máte iste niekde inde inú skupinku.

Svetlana Žuchová

Svetlana Žuchová

Bloger 
  • Počet článkov:  25
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...cestujem... Zoznam autorových rubrík:  príbehAlica a AstraNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu