Navyše patríme dokategórie ľudí, ktorých nazývam „mladí, úspešní, flexibilní“. Spolu stridsaťjeden ročným belgickým kolegom, v súčasnosti zamestnanýmv Londýne, sme s našimi 31 rokmi najstaršími „mladými vedcami“ zoskupiny. (Definícia „mladosti“ by si sama o sebe zaslúžila samostatnýčlánok. Často sa napríklad hovorí o „mladých slovenských spisovateľoch“, pričom„mladí slovenskí spisovatelia“ majú okolo tridsiatky.) Sme najstarší zoskupiny, ostatní naši kolegovia majú 21-25 rokov, niektorí ešte dopisujú svojediplomové práce a pre mnohých je práca v rámci Marie Curie Netork-u prvým zamestnaním. Na projekte sa zúčastňuješesť univerzít v šiestich krajinách. V Heidlebergu pracuje Španiel zoZaragozy, v Londýne Belgičan z Gentu, v Ženeve Francúzka,v Budapešti Nemka, vo Francúzsku Maďarka, v Prahe Slovenka. Patrímedo veľkého, multikultúrneho sveta, o akom sa našim rodičom ani nesnívalo.
Moji rodičiaspomínajú, ako im pred 31 rokmi ani nenapadlo, že si niekedy „len tak“ zaletímedo Portugalska. Moji rodičia išli v šesťdesiatich rokoch na letnúdovolenku k Čiernemu moru do Bulharska, a vedelo o tom celémesto. Moje prvé „západné mesto“ bol rakúsky Linz. Nikdy nezabudnem, ako sme vystúpiliz autobusu cestovnej kancelárie, na putovnom zájazde niekedy na konciosemdesiatych rokov. Pri prechádzke po Linzi som mala pocit, že som v NewYorku. Všetko svietilo a blikalo, v obchodoch bolo lego a Barbie(moje spomienky sú primerané veku, v akom som Linz videla), hádam aj ľudiatu chodili rýchlejšie. Do Linzu som sa vrátila asi o pätnásť rokov neskôr, keďsom odtiaľ letela na dovolenku na Ibizu, nízkonákladovou leteckou spoločnosťou,ktorá ponúkala let v cene letištných poplatkov. Spomínam si, ako ma Linzveľmi sklamal, lebo tentokrát sa mi javil ako tiché provinčné mestečko,neporovnateľné s mojou, v tých časoch iste skreslenou spomienkou. Spomienkouz čias, keď šnúrky do topánok v krikľavých farbách, aké predávali nastrelniciach lunaparkov a pútí, boli najväčšou novinkou, o akej sanám, vtedy desaťročným, dovtedy ani nesnívalo.
Tak teraz sedímevšetci za stolom, dvanásť mladých vedcov. A hovoríme o tom, ako bysme chceli organizovať naše stretnutia, ktoré sa konajú dvakrát do roka. Čo bysme chceli inak a lepšie. Čím tráviť viac času a čím menej. Počúvanás jeden z našich nadriadených, pán profesor „z východoeurópskejkrajiny“. (Už len označenie „východoeurópske krajiny“ stojí za úvahu. Negatívnezafarbené označenie „Ostblock“ / „Westblock“ nahradilo neutrálne rozdelenieEurópy na „východnú“ a „západnú“, keďže svetové strany sa javia byť natoľko„prírodnou“ kategorizáciou, že sa proti nej snáď nikto nemôže búriť. Je známe,ako sa všetci snažia z „východnej Európy“ utiecť a presviedčať svet, žeich krajina nepatrí do východnej, ale do strednej Európy. Napriek tomu sa všaknič nedá robiť, a „východ“ – ako svetová strana – na rozdiel od „východnéhobloku“ – jednoducho existovať musí. Nemôžeme ju (bohužiaľ?) zrušiť.)
Sedíme teda zastolom, dvanásti mladí vedci spolu s našimi nadriadenými, v žargóneeurópskeho projektu (aj o žargónoch európskych projektov sa už napísalo veľa), supervisors. Na našom konci stola belgický kolega a supervisor z tzv. „východnejEurópy“. Supervisor, ktorý nám,mladým vedcom, vyčíta, že si nevážime, čo máme. Vraj jemu sa v našom vekuani nesnívalo, že by cestoval na medzinárodný workshop (ďalšie (západo?)-európske slovo) a sedel pri stoles najväčšími odborníkmi v oblasti, v ktorej „vedecky bádame“.Vraj jemu trvalo celé roky, kým sa s ľuďmi, ktorých nám tu ponúkajúnaservírovaných ako na striebornej tácke, spoznal osobne, nadviazal s nimispoluprácu, dokázal sa zúčastniť podujatí, ktorých sa zúčastňovali oni. Nemámesi na workshopy sťažovať, máme sasnažiť čo najlepšie využiť čas, ktorý na nich máme k dispozícii. Máme siuvedomiť, že máme niečo, čo celé generácie v (tzv.) „východnej Európe“nemali.
Na prvý pohľads ním veľmi súhlasím. Na celom podujatí ma obchádza pocit nespravodlivostiz toho, že môžem niečo, čo mnohí iní nemohli a nemôžu.S kolegyňou sa rozprávame o tom, ako by sa peniaze za hotel,v ktorom bývame, dali využiť na rekonštrukciu celého nemocničnéhooddelenia v niektorých zo zúčastnených krajín. A ako, keď už saoznačujeme za „mladých vedcov“, by sme mohli bývať aj v hosteli. Ako bysme nemuseli večerať v reštauráciách, ale stačilo by zájsť do miestnehobufetu, kde by sa minulo menej európskych peňazí, ktoré by sa dali využiť oveľarozumnejšie. Predstavujem si, že je to náš špecifický „východoeurópsky“ pohľad.Pretože, myslím si, sme ako „východoeurópania“ skromnejší, máme za sebougeneráciu ľudí, ktorí podobné výsady nemali. Počas celého podujatia sa cítimakosi podprahovo vinná a rozhovor s našim (východoeurópskym) supervisor-om môj pocit viny ibapotvrdí. Akým právom si tu vysedávam v ďalekej západoeurópskej krajine,keď sa moji rodičia dostali ledva do Bulharska?
O niečo neskôrsa dozviem pohľad belgického kolegu. Kolega, môj rovesník, vyrastalv Belgicku, v jednej (geograficky, ale aj politicky)z najzápadnejších krajín, aké vôbec v Európe sú. Od belgického kolegusa dozvedám, že ako deti chodili na prázdniny každý druhý rok, do rakúskychhôr. Častejšie si to nemohli dovoliť. Iné destinácie (v súčasnosti tiež celkommódne slovo) si tiež dovoliť nemohli. Rozpráva, ako sa pred cestou budil rozrušený už o tretejráno, také boli preňho prázdniny výnimočné. Kolega letel prvýkrát lietadlom,keď mal dvadsaťpäť rokov a po vysokej škole sa dostal na konferenciu.A prvýkrát neletel do Honolulu ani na Madagaskar, ale do Budapeštis medzipristátím vo Viedni. Kolegov otec neštudoval na vysokej škole, lebosi štúdium nemohol dovoliť. Kolega je rodičom vďačný, že on a jeho bratvysokú školu vyštudovať mohli, na rozdiel od svojich rodičov.
Nie je tento „pohľadz druhej strany“ (železnej opony) poučný? Je dôležité nezabúdať, že máme výsady,ktoré iní ľudia nemajú. Ktoré mnohí iní ľudia nemajú. Na internete raz kolovale-mail, ktorý iste mnohí poznajú. Dalo sa v ňom dočítať, koľko percentľudí na zemeguli má každý deň k dispozícii pitnú vodu, koľko percent ľudímá noc čo noc strechu nad hlavou, aký podiel obyvateľov Zeme vlastní mobilnýtelefón a počítač. Nepamätám si už presné čísla, ale je jasné, čo chcetakýto e-mail povedať. Po prečítaní má byť príjemcovi jasné, že už len ak si hoprečítal na počítači pripojenom k internetu, so strechou nad hlavoua fľašou vody položenou na stole (celý tzv. „západný svet“ chodív súčasnosti po svete s fľašou vody), patrí do veľmi privilegovanejskupiny obyvateľov. Príjemca takéhoto e-mailu by si naň mal spomenúť zakaždým,keď ho napadne na niečo sa sťažovať (na meškajúce električky, neochotné paniena úradoch, na daňové zákony krajiny, v ktorej žije, na dlhé rady vobchodoch). Takáto relativizácia problému vždy pomôže. (Pamätáme si na paniučiteľku v škôlke, ktorá nás presviedčala, že máme jesť jedlo, ktorédostaneme, a nezabúdať pritom na africké deti, ktoré hladujú.)
Proti takémutopostoju nemožno nič namietať. Namietať však snáď možno proti našemu„východoeurópskemu“ pocitu krivdy. Kým „oni“ (západoeurópania) mohli, „my“(„východoeurópania“) sme nemohli. Kým „oni“ mali, „my“ sme nemali. Kým „oni“smeli, „my“ sme nesmeli. Nie len, že to nemusí byť vždy pravda. Síce sme mnohénemohli, ale nie je isté, že niekde inde to isté mohli. Ešte dôležitejšie sa mizdá, že sa nevieme zbaviť delenia sveta na „nás“ a „nich“. Svetu vyčítame, ženás vníma ako „východoeurópanov“. Vyčítame mu označenie „východná Európa“a snažíme sa dokázať, že „naša“ Európa nie je východná, „iba“ stredná. Nadruhej strane (keď sa nám to hodí?) apelujeme na našu „východoeurópskosť“.Poukazujeme na to, ako nás znevýhodňuje. Chceme, aby si „ostatní“ („oni“)uvedomili, čo všetko sme „my“ nemali a nemohli. Vnímame svet rozdelený na„nás“ a „nich“.
Bolo by naivnédomnievať sa, že svet nijako rozdelený nie je. Svet je rozdelený mnohými rezmina mnohé vrstvy, pričom obyvateľom jedných vrstiev sa žije neporovnateľnelepšie ako obyvateľom iných vrstiev. Popierať to a nevidieť to by bola odnás, obyvateľov ešte stále veľmi privilegovanej vrstvy, arogantné a hlúpe.Zároveň si však myslím, že by sme sa mali menej spoliehať na rez medzieurópskym „východom“ a „západom“. „Západniarom“ ho prestať vyčítať,a zároveň im ho prestať pripomínať. Prinajmenšom nepredpokladať, žepoznáme aj pohľad „z druhej strany“. Na večeri s mojimi kolegamiv „západoeurópskej“ reštaurácii som sa naučila, že „ich“ pohľad častonepoznáme rovnako, ako „oni“ ten „náš“.
