Kedysi, ani nie tak dávno, bolo pre mňa najvačším požitkom chodiť pomestách, po neznámych a veľkých mestách. Keď som mala osemnásť,náruživo som sa učila francúzsky. Pravdepodobne tak, ako mnohí iní,nadchla som sa impresionizmom, životopismi chudobných a až po smrtiznámych maliarov, Bateau Lavoir a hostincom La Pain Agil na Montmartri.Neskor existencializmom, Cudzinec bol na čas moja najobľúbenejšiakniha, a absurdným divadlom, divadielkom v Paríži, kde sa deň čo deň užcelé desaťročia hrá Plešatá speváčka. A kurzami francúzštiny vbratislavskom Francúzskom inštitúte, kde som absolvovala všetky stupneod začiatočníkov až po konverzáciu, s francúzskymi lektormi som chodilapo prvýkrát do kaviarne a v lete devaťdesiatpat vyhrala stáž vofrancúzskej Normandii, a predtým strávila tri týždne v Paríži na inomkurze francúzštiny. Dodnes sa čudujem svojej odvahe, keď som nemala kdebývať a prespávala som u strýka jedného známeho, ktorého som stretlalen náhodou v autobuse cestou do Paríža. Myslím, že o rok neskor sombola s Lenkou, spolužiačkou z vysokej školy, v letnom ekologickomtábore v južnom Francúzsku, kde sme bývali v malej dedinke a celé dnikosili trávu. Z celého tábora si najviac spomínam na jeden večer, keďsa schyľovalo k búrke, vzduch bol ťažký, my sme sedeli vonku podstrechou velikánskej budovy, v ktorej sme boli ubytovaní a čakali, kýmsa spustí dážď. Bola som v Nemecku, v ďalšom ekologickom tábore, potominterrailom v Maroku, po ceste odtiaľ opať v južnom Francúzsku, vCamarque, kde behajú biele kone a pomarančové plameniaky, vo vlaku doAvignonu práve vo chvíli, keď Francúzsko získalo titul futbalovéhomajtra sveta, keď sme chceli v Avignone prespať na brehu riečky a všadesa oslavovalo do skorého rána, keď ľuďom vo vlaku zvonili mobili aneznámi cestujúci sa začali objímať. Bola som v Bostone, cez Work andtravel, predávala som tričká, stieracie žreby a cigarety. Mala somkamarátov, s ktorými sme si kedysi, keď ešte neboli emaily, písalilisty a telefonovali na pevnú linku v byte rodičov, neskor mailovali apísali esemesky. Doteraz mám kde prespať, keď idem na pár dní doBerlína. Kedysi som v každom cudzom meste chodila do plavárne. Plavárneboli domovmi. Plávala som v Prahe dávno predtým, ako som tušila, že tukedy budem bývať, plávala som Reykjaviku, kde som bola na stáži a kdemajú hádam najkrajšie plavárne na svete (a zároveň sú tým najlacnejším,čo si možno na Islande dopriať). Najvačším požitkom bolo pre mňa chodiťpo cudzích mestách, peši krížom krážom, po dlhánskych bulvároch,záhradách, od stanice metra ku stanici metra.
Keď čítam tie bloggy, ešte to cítim. Chuť zahraničných nocí,neznámych uličiek, terás rozsvietených dlho do noci, spotenej kože pocelodennej prechádzke, cudzie reči, cudzie ubytovne, internáty, vlaky.Batohy, v ktorých mám zbalený celý svoj svet. Kedysi som si na cestykupovala výnimočné cigarety a nosila ich v ruksaku tkaného z farebnýchnitiek. Ale postupne to vyprchávalo. Sama neviem prečo.
Viac, ako niekde cestovať, ma začalo baviť niekde bývať. Meniť cudziena známe. Prichádzam na to postupne. Teraz v Prahe. Mám pomerne dosťčasu. Pracujem do pol štvrtej a po práci nemám veľa povinností. Praha,ktorá bola kedysi jedným z mojich najobľúbenejších miest, je na dosahruky. Pracujem neďaleko centra. Mám lístok na metro. Možem ísťkdekoľvek a kedysi by som kdekoľvek šla. Teraz sa veziem domov. Bývamprechodne v Klecanoch. Dedinka pri Prahe. Uľaví sa mi, keď sa semdoveziem a nemusím myslieť na to, že som v Prahe. Netúlam sa Prahou anedýcham pražský vzduch. Nepotulujem sa po antikvariátoch a nevozím saelektričkami do neznámych štvrtí len tak za nosom. Nechodím na pivo dopražských krčmičiek. Nekúpila som si náušnice z medi ani náhrdelník zdrevených korálkov. Sama neviem prečo, lebo kedysi by som to všetkourobila. Jediné, čo ma láka, je plaváreň. Vraj v Podolí. V lete sombola plávať na Divokej Šárke.
A mám z toho trochu strach. Kde sa prepadá tá radosť. Z dlhých dní v cudzích svetoch.