Jednak sa mi vyčítalo, že mám naivné predstavy o tzv. kapitalizme,ak si myslím, že sa tam majú ľudia lepšie. Vyčítal sa mi klasický omyl Slovákovkrátko po Novembri 1989, keď sme mnohí predpokladali, že všetci Rakúšaniajazdia na Lamborghini a bývajú vo vilách à la Beverly Hills. Keďžez môjho príspevku niektorí diskutujúci usúdili, že som ešte relatívne mladá a neskúsená (majú pravdu),snažili sa ma „otcovsky poučiť“ a blahosklonne mi vysvetľovali, že aniv kapitalizme, za ktorý ja horlím, nie je všetko ružové. Vraj za štúdiumsa tam platí a peniaze sa tam dostávajú za prácu, ktorá je, navyše, narozdiel od všeobecne rozšírenej predstavy platená zle. Druhá skupina reakcii namôj príspevok bola agresívnejšia a účastníci diskusie mi raz slušnejšie,inokedy menej slušne, vyčítali, že nie som lekárka, ale „biznismenka“, keďže mizjavne nejde o dobro pacientov ale o vlastný plat. Výroky varírovaliod názorov, že nech len odtiaľto odídem, lebo takýchto peniazmi posadnutých lekárovtu nepotrebujeme, až po tvrdenia, že pre mňa „zdravie rovná sa peniaze“ a„chcem, aby mi slúžil celý svet“.
Bolo by zvodné povedať, že takáto úroveň diskusie je príznačná preSlovo, ale bola by som nespravodlivá. Iste to nie je špecifický znak Slova, alevšeobecný jav v internetových diskusiách, že mnohým diskutérom nejdeo rozumnú diskusiu, ale o možnosť beztrestne a anonymne na sebaútočiť. Bez snahy počúvať argumenty druhého a odpovedať na ne vlastnými.Keďže však nad témami, ktoré sa v týchto diskusných príspevkoch objavili,sama premýšľam, keďže v internetovej diskusii som nedostala možnosť„skutočne“ diskutovať a zároveň mi články pani Rothmayerovej dodali pocit,že o diskusiu by záujem aj bol, rozhodla som sa aj ja reagovať týmto spôsobom.
Je pravda, že krátko po Novembri 1989 sa často stávalo, že ľudia sitakzvaný „západ“ idealizovali a predstavovali si ho ako veľký Tuzex.O tomto fenoméne sa už napísalo veľmi veľa, všetci dobre vieme, niektorísi na to ešte aj pamätáme, že sme si vtedy mnohí mysleli, že v Rakúsku jeaj „tráva zelenšia“. Tento klam (samozrejme, že to bol klam) vyplýval najmäz toho, že sme nemali možnosť slobodne na tzv. západ chodiť, jednak sme sanemohli na vlastné oči presvedčiť, ako to tam naozaj je, jednak sa nedostupné vždyidealizuje, ako je známe zo psychológie. Niečo podobné sa vyčíta aj mne.Spoludiskutujúci ma varujú, že „nie je všetko zlato, čo sa blyští“, že západnie je Tuzex, že nie všetci Rakúšania sú Barbie a Kennovia a nebývajúv dome s bazénom.
Tu by som chcela podotknúť, že tohto omylu sa nedopúšťala ani tak moja„neskúsená“ generácia, ale práve generácia tých, ktorí ma pred ním varujú. Tí,ktorí ma dnes otcovsky a blahosklonne poúčajú o tom, ako je to„naozaj na tom západe“, sa na ten západ často dostali až po 1989-om ako celkomdospelí (čo nie je ich chyba a ja im to nevyčítam), takže práve ichgenerácia bola tá, ktorá si západ idealizovala a snáď sa v ňom potomsklamala. (Nechcem zasahovať do hlbinnej psychológie, ale keby som chcela,mohla by som premýšľať, či práve toto vtedajšie sklamanie nie je dôvodomdnešnej nenávisti.) Ľudia mojej generácie (v 1989-om som bola trinásťročná) sana ten bájny „západ“ dostali oveľa skôr (tiež to nie je nejaká ich výsada, malijednoducho šťastie), takže oveľa skôr si sami mohli urobiť názor na to, aké to„tam“ je. Tí, ktorých sa snažia presvedčiť, že si západ idealizujú, tam užväčšinou sami boli, sami pracovali, sami si utvorili vlastný názor.V pôvodnom článku o mladom knihovníkovi sa píše o knihovníkovi(ako pars pro toto „obyčajného človeka“), ktorý odchádza do Británie pracovaťako čašník, lebo si tam lepšie zarobí. Takže on si tam naozaj lepšie zarobí, to nie je jeho klam a ilúzia. Mladíľudia, ktorí dnes odchádzajú za prácou do zahraničia, vychádzajúz vlastnej skúsenosti, ktorá im potvrdzuje, že sa „tam“ žije lepšie. Prečoim niekto dokazuje, že to tak nie je? K tomu niekoľko poznámokz vlastnej skúsenosti:
Ako som povedala aj v danej internetovej diskusii, vyštudovala somv zahraničí. V tzv. kapitalistickej krajine, kde to má byť, podľavarovaní a rád väčšiny účastníkov diskusie, mimoriadne ťažké, nebezpečné,nespravodlivé. Moji spoludiskutéri argumentovali tým, že u nás sa dáštudovať zadarmo, že študent má právo na lacný internát (podstatne lacnejší akov kapitalizme) a na lacné stravné lístky v menze (podstatnelacnejšie ako v kapitalizme). Aha. Ja podotýkam, že v kapitalizme somtiež študovala zadarmo. Po prvé. Po druhé, popri škole som pracovalaa touto prácou na čiastočný úväzok som si zarobila toľko, že som si mohladovoliť zaplatiť nájomné (myslím, že úroveň môjho ubytovania presahovala úroveňbratislavských internátov), obedovať a dokonca som bola na dovolenke.Nebola to žiadna nadštandardne platená práca, ako študentka by som takú aninebola dostala. A predsa som si brigádovaním zabezpečila „normálny“ život.Keby som bola študentka na Slovensku, mala by som síce super-lacné „stravenky“a super-lacný internát, ale porovnateľným brigádovaním by som si zarobilaakurát na ne. Je nemysliteľné, aby si u nás študent zarobil na samostatnýpodnájom a letnú dovolenku – a čože študent. U nás si na tonezarobí ani novopečený lekár. Čiže: radšej sa zrieknem možnosti obedovať zašestnásť korún, ale mám možnosť pracovať tak, aby som si zaplatila obedy za stokorún. Zhrniem to: Hovoria mi, že v kapitalizme je to ťažké. Vraj si lenniečo idealizujem. V skutočnosti tam všetci bojujú o život. Lenže jasom tam bola. A žiadny boj o život som tam nevidela. O život somzačala bojovať až tu. Kde je ten ťažký kapitalizmus?
K tomu ešte poznámka: V rámci poslednej praxe v tommnohokrát spomínanom kapitalizme som pracovala na ambulancii, do ktorejprichádzalo mnoho ľudí z „nižších spoločenských tried“. Bola to špecifickásituácia novovzniknutej ambulancie. Tam som sa mala možnosť stretnúťs mnohými skutočne „chudobnými“ ľuďmi, rozprávať sa s nimi, vidieťich na vlastné oči. Veľká väčšina týchto chudobných žila na úrovni, ktorá je neporovnateľnevyššia ako životná úroveň u nás za socializmu (ostáva vyššia, aj akodpočítame prirodzený vzostup životnej úrovne medzi rokmi 1989-2007, napríklad,že vtedy neexistovali mobily, ktoré sú dnes štandardom). Tá hroznákapitalistická bieda, pred ktorou ma vystríhajú a varujú, jev skutočnosti ligotavejšia a voňavejšia ako to, čo sa u násprezentovalo ako štandard (teda ako to, za čím sa dnes mnohým, ako som sadočítala aj v Slove, cnie). T.j. ak má niekto pocit, že mu od 1989-tehoklesla životná úroveň, nech ide byť chudobný napr. do kapitalistického Nemecka,hneď mu bude lepšie. Jednoducho, nech som sa okolo seba obzerala koľkokoľvek,oči som si išla vyočiť, ale tú biedu a hrôzu, o ktorej blahosklonnea otcovsky naivnú dievčinu informovali svetaznalí „starešinovia“, somnevidela ani nezažila.
Ešte malá poznámka: Viem, že „chudoba“ v súčasnosti neznamená lento, že ľudia nemajú čo jesť a kde bývať. Viem, že jedna z definíciichudoby je, že chudobný si nemôže dovoliť život, ktorý sa v danej krajine považujeza štandard. Takže si uvedomujem, že z takéhoto pohľadu prežívajú nemeckíchudobní svoju chudobu pálčivejšie ako priemerne zarábajúci ľudiav socializme (nemeckí chudobní sa môžu porovnať s nemeckými bohatými,kým socialistickí priemerne zarábajúci vedeli, že ich situácia je tu štandard).Považujem to síce za dobrý argument, ale nie je mi jasné jeho riešenie. Urobiťvšetkých chudobnými? Keby bola chudoba štandard, nevadila by? Neviem, či sa dás takýmto tvrdením súhlasiť.
Spomeniem ešte druhú „kategóriu“ reakcii na môj diskusnýpríspevok. Ich základnou myšlienkou bolo, že lekár, ktorý sa opováži myslieť naplat, je vydriduch, ktorý svoje blaho kladie nad zdravie pacientov. Hrešili maa obviňovali, že ani nie som lekárka, ak mi ide o peniaze. Pacientovby predo mnou mali vystríhať, lebo im môže ešte aj uškodiť, ak sa dostanú dorúk takému chamtivcovi, ako som ja.
Identifikujem tu hneď dva omyly. Jednak, že chcieť peniaze je nemravné.Alebo, že chcieť za svoju prácu odmenu, je nemorálne. Neviem presne, odkiaľtento – inak veľmi rozšírený – názor pochádza. V skutočnosti možno ani niezo socializmu, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale z kresťanskejtradície, ktorá náš kultúrny kontext iste hlboko ovplyvnila. Nepopieram, žehonba za peniazmi nejedného človeka pokazila, ani, že prehnané mamonárstvo nieje pekná vlastnosť. Ale myslím, že neexistuje zrozumiteľný argument, prečo bymalo byť nemravné a scestné chcieť za svoju prácu primeranú odmenu.Myslím, že sa môžeme dohodnúť, že 11 000 korún mesačne v Bratislaveza prácu lekára nie je primeraná odmena.
(Rovnako ako v článku spomínaný plat knihovníka. Mimochodom, prečonikto neobvinil knihovníka z chamtivosti, ale lekára áno? Chudákaknihovníka všetci poľutovali, aký má malý plat a ako je nespravodlivo nútenýodísť za prácou do Británie, ale keď si na nízky príjem sťažuje lekár, je toneetické? Skrýva sa za tým archetyp lekára, podľa ktorého „lekár“ „nie jezamestnanie, ale povolanie“? Nemalo by sa (opäť) uzákoniť, aby sa lekárinesmeli sobášiť a plne sa oddávali svojej profesii?)
Myslím si, že toto je omyl. Chudoba nie je mravnejšia ako bohatstvo.Chudoba nie je cnostná ani malebná, netreba ju ani obdivovať. Druhý omyl je, aksa predpokladá (ako príspevky v diskusii implicitne tvrdia), že chudobnýlekár je lepší ako bohatý lekár. Kým chudobného lekára nesie nadšeniez práce a starosť o zdravie pacienta, bohatého lekára poháňahonba za peniazmi a zdravie pacienta mu je ukradnuté. Myslím, že toto jeďalší omyl. V skutočnosti lekár, ktorý je ustarostený, lebo nemáz čoho splatiť splátku hypotéky, lebo jeho dieťa nemôže ísť so spolužiakmina lyžiarsky výcvik
alebo nemá na emisnú kontrolu svojho auta bez katalyzátora, má menejmentálnej kapacity na premýšľanie o pacientovi. Lekár, ktorý slúži desaťnočných služieb mesačne, lebo nočnými službami sa dá privyrobiť, je unavenýa menej sa na pacienta sústredí. Mladý lekár, ktorý pracuje za 11 000tisíc korún mesačne a ktorý vie, že jeho kolegovia v tom hroznomnespravodlivom kapitalizme zarábajú niekoľkokrát viac, je nie len ustarostenýz nesplatenej hypotéky a unavený po nočnej službe, ale aj zatrpknutýa nahnevaný, a to všetko mu uberá sily, ktoré by mohol venovaťpacientovi.
Na záver ešte poznámka: Samú seba necharakterizujem ako „pravičiarku“.Témy, ktoré spomínam v tomto článku, mi „vŕtajú v hlave“a v rámci svojich síl sa o nich snažím uvažovať objektívne.Cieľom tohto článku nie je útočiť – či už na diskutujúcich v internetovomfóre alebo na „ľavičiarov“ en bloc. Ani tvoriť dva tábory. Práve preto som nepokračovalav diskusii na internete, lebo sa mi zdalo, že sa vzájomnému útočeniu nedávyhnúť. A práve preto som sa rozhodla formulovať svoje myšlienkyv článku. Ako príspevok do diskusie argumentmi, na ktoré som ja sama eštenenašla protiargumenty. Argumentmi, ktoré, ako spomína pani Rothmayerová, súsnáď pre moju generáciu typické. Ale tak to býva. Každý sme súčasťou nejakejgenerácie, nejakej kultúry. Za to sa nemusíme cítiť vinní ani ospravedlňovať.Môžeme sa však vzájomne rozprávať.
